Muškárenie spočíva v napodobení mušiek, ktorými sa živia ryby, vďaka čomu je tak možné chytiť rôzne druhy rýb. Na slovenských riekach sa pomocou tohto typu rybárčenia chytajú lipne, pstruhy aj iné druhy rýb, ako napríklad jalec hlavatý a výnimočne sa môže dať oklamať aj malá hlavátka podunajská.
Muškárina je pre mnohých kráľovskou disciplínou. Rybár v divokej perejnatej rieke ponúkajúci pstruhom či lipňom svoju umelú mušku naozaj vzbudzuje pocit až kráľovskej majestátnosti. Zároveň však ide o komplexný spôsob rybárčenia, pri ktorom môžeme využiť rôzne techniky lovu na prechytračenie prakticky všetkých druhov rýb, ktoré je možné chytať na prút.
Muškárenie je najstaršou technikou športového rybolovu a v dnešnom tvare vzniklo vo Veľkej Británii. Práve tam začali v 19. storočí vznikať prvé združenia, odborná literatúra a komerčná výroba rybárskeho náčinia. Tvrdiť však, že muškárenie vymysleli práve na Britských ostrovoch, by nebolo ani zďaleka pravdivé. Lov rýb za pomoci umelých mušiek je zaznamenaný naprieč západnou Európou omnoho skôr, už od 15. storočia.
Prvýkrát je muškárenie písomne zachytené v nemeckom románe z roku 1210, kde hlavný hrdina brodil bosí potokom a na „háčik s pierkom“ chytal pstruhy a lipne. Historicky však úplne prvá zdokumentovaná zmienka o technike pripomínajúcej dnešné muškárenie siaha až do 2. storočia – do Macedónska, na rieku Astraeus. Písomné pramene hovoria o rybároch, ktorí „…zahnú háčik, omotajú ho červenou vlnou, pomocou ktorej upevnia dve navoskované kohútie brká ako krídelká,“ a následne udicou bez navijaku ponúkajú muchu zbierajúcim rybám.
Pri muškárení chytáme ryby na umelú mušku, ktorú nahadzujeme pomocou muškárskej šnúry. Používame aj špeciálny muškársky navijak a muškársky prút. Dôvod, prečo sa v priebehu storočí vyvinulo toto špeciálne rybárske náradie, je vcelku jednoduchý: samotná umelá muška je väčšinou veľmi ľahká a nemožno s ňou nahadzovať len pomocou vlasca a navijaka.
Muškárska šnúra má teda nosnú funkciu, vďaka ktorej dopravíme nástrahu na lovné miesto. Zároveň pomocou šnúry v súčinnosti s prútom usmerňujeme pohyb nástrahy vodným prostredím. Na konci šnúry je náväzec z klasického monofilného vlasca, na ktorý sú naviazané jedna až tri umelé mušky.
Podľa použitej techniky sa muškárenie rozdeľuje do nasledovných skupín:
Muškárenie so suchou muškou - je to takzvaný lov na sucho. Pri tomto spôsobe sa nástraha plaví po hladine vody, preto je potrebné ju pravidelne sušiť, aby po každom nahodení plávala. Pohyb, ktorým sa muška suší, sa dá prirovnať k bičovaniu na prázdno. Na to, aby nástraha plávala lepšie, sa využívajú aj ďalšie pomôcky, a to rôzne typy mastí ktoré jej nedovolia rýchlo sa namočiť. Pre zmienku stojí spomenúť kačaciu masť. Neskôr prišiel na trh silikónový sprej. Jeho aplikácia na mušku je podstatne jednoduchšia a po správnom aplikovaní vydrží podstatne dlhšie ako iné prostriedky. Tento spôsob je pre veľa rybárov nenahraditeľný, pretože vidia priamo rybu, ako loví nástrahu. Tento spôsob bol vlastne zrodom celého muškárenia. Stále viac a viac sa zdokonaľuje a to v technikách a hlavne v spektre mušiek ktoré sa čím ďalej tým viac približuju k reálnym muškám.
Muškárenie s mokrou muškou - je to spôsob muškárenia podobný predchádzajúcemu, ale muška sa pohybuje tesne pod hladinou. Tento variant rybári preferujú menej, a to najmä z dôvodu, že rybár nevidí rybu, tak ako to je pri love na sucho. Napriek tomu v niektorých obdobiach, hlavne na jar, sa táto metóda používa na lov pstruha a ako nástraha sa používa „muška“ napodobňujúca malú rybku takzvaný streamer.
Nymfovanie je typ muškárenia, pri ktorom je nástrahou nymfa alebo iná forma larvy. Nymfa sa pohybuje tesne pri dne, na čo slúži tzv. záťažovka. Je to nymfa, ktorá má za úlohu zaťažiť ostatne nymfy na náväzci, aby boli pri dne. Je veľmi obľúbenou a jednou z najúspešnejších metód, a to hlavne vtedy, keď ryby nezbierajú hmyz plávajúci na hladine.